Ruku hore ten, kto je dokonalý! Pravdepodobne by sa na túto výzvu neprihlásil nikto. Niektorí ľudia „musia byť dokonalí“ iba občas, niektorí sú vyslovene perfekcionisti a „musia byť dokonalí“ nonstop. Patrila som k tej druhej skupine.
Prezradím vám TAJOMSTVO: Nie, nemusíme byť dokonalí! To isté si myslí aj Brené Brown, autorka knihy Dary nedokonalosti.
Prečo? Dôvodov je viacero:
- Nikto nie je dokonalý – poznáte niekoho dokonalého? Ja nie. Každý z nás má svoje trápenia, či už viditeľné alebo skryté. A dokonalosť je iba maska, ktorú si dávame.
- Dokonalosť je ilúzia – dokonalosť je ako hviezda na oblohe – hoci ju vidíme niekde v diaľke, cesta za ňou je nekonečná a nikdy ju nebudeme mať v ruke.
- Dokonalosť je zároveň pasca – ľudia sa domnievajú, že nedokonalosť je pasca, z ktorej sa vyslobodia keď schudnú/priberú, nájdu si životného partnera, naučia sa cudzí jazyk... A potom budú konečne dokonalí! Nie, nebudú. To dokonalosť je pasca – drží človeka vo väzení (nie som dosť dobrý.., čo si o mne druhí myslia? atď.). Človek sa za ňou z celých síl neustále naťahuje a nevidí nič iné. A ani po ničom inom netúži.
- Dokonalosť nie je pre nás, my sme tu pre dokonalosť - dokonalosť je zlý pán. Ak je človek perfekcionista, je na seba zbytočne tvrdý a prináša to iba problémy – tento poznatok popisuje vo svojej knihe nielen Brené Brown, ale celkom pekne aj psychiater Raphael M. Bonelli (o jeho knihe sa dočítate v tejto recenzií).
Sú len dve možnosti boja s dokonalosťou:
- Budete veriť, že váš „keď-svet“ nie je nekonečný a raz sa naozaj dopracujete k vytúženej dokonalosti alebo
- akceptujete, že ste nedokonalý a naučíte sa s tým žiť.
Kto však má odvahu priznať si, že nemusí byť dokonalý? Ten, čo si uvedomí, že nechce byť dokonalí pre seba, ale pre druhých - aby sme sa im páčili a aby nás mali radi. Priznať si svoje nedokonalosti znamená, že človek zloží masku a čelí jednému bolestivému pocitu – hanbe. Uzná tak, že niečo nevie, niečo nedokáže, niečo nedosiahol, niečo zmeškal, niečo pokazil ale človek sa hanbí, aj keď je v niečom omnoho lepší ako ostatní. Čo ak nás druhí ľudia potom, keď to zistia, nebudú mať radi?
Hanba je iba prezlečený strach a zmizne, až keď sa o nej rozpráva. Na to, aby človek rozprával o svojej hanbe potrebuje odvahu. Vtedy je autentický a sa stáva zraniteľným. Brené Brown v knihe ukazuje svoju zraniteľnosť v každej kapitole, keď popisuje svoje životné príbehy. A viete čo? Zistila, že zraniteľnosť nie je nič zlé, práve naopak – je to znakom odvahy, súcitu a spojenia s druhými ľuďmi. A ľudia ju majú radi aj keď nie je vždy perfektná a na svojom blogu má „zlú fotku“ (na prekvapenie všetkých perfekcionistov). Pretože „len vtedy, keď sme dostatočne odvážni, aby sme preskúmali temnotu, objavíme nekonečnú silu nášho svetla.“
Záverečné zhrnutie:
Recenziu zakončím príbehom zo svojho života. Rozprávala som sa o mojich nedokonalostiach s jednou spolužiačkou v škole – vtedy ma trápilo, že neviem obliekať paplóny a ešte, že mi nejde jeden predmet v škole (dobre, aby som bola úprimná – priam som sa topila na tom predmete). Verila som, že ak zvládnem tieto dve veci, budem už konečne dokonalá. A čo mi na to povedala spolužiačka? „Ak nevieš iba toto, tak si naozaj šťastný človek.“ Hoci mi to najskôr nedošlo, až neskôr som si uvedomila, že má pravdu. Občas sa ľudia v živote zamerajú na nesprávne (v mojom prípade aj banálne) veci a trápia sa zbytočne. Áno, som nedokonalá, ale šťastná. A po prečítaní knihy viem, že je to takto v poriadku. Všetci sme spolu na jednej „lodi nedokonalosti“. Na „lodi dokonalosti“ nie je nikto a preto by nám tam mohlo byť smutno.
