Raphael M. Bonelli - Perfekcionizmus – Když cíl je nutnost (98%)

Hodnocení článku

(zatím nehod­no­ce­no)

Loading...

Perfekcionisti bežia za doko­na­los­ťou, kto­rá je aký­si spo­lo­čen­ský ide­ál. No kým ostat­ní majú doko­na­losť iba ako aký­si navi­gač­ný bod, per­fek­ci­o­nis­ti vidia doko­na­losť ako povin­nosť. Bežia vždy z plných síl k tomu jedi­né­mu cieľu – k doko­na­los­ti. Viedenský psy­chi­a­ter Bonelli na prí­pa­doch svo­jich paci­en­tov uka­zu­je, aká nebez­peč­ná je táto ces­ta.

Začnem Bonelliho myšli­en­kou, ktorú píše myšli­en­ku hneď na oba­le kni­hy. „Perfekcionizmus je popu­lár­ny a pred­sta­vu­je doko­na­lý pred­po­klad pre kari­é­ru a spo­lo­čen­ské uzna­nie. V sku­toč­nos­ti však z člo­ve­ka neu­ro­bí slo­bod­né­ho suve­ré­na, ale cho­ré­ho otro­ka.“ Nie, ak ste per­fek­ci­o­nis­ta, nedo­le­je vám to seba­ve­do­mie, ale bude­te nená­syt­ný po úspe­chu a uzna­ní dru­hých ľudí. Pretože per­fek­ci­o­ni­zmus nie je žia­d­nou cnos­ťou, ale skôr neres­ťou.

Perfekcionizmus nie je o úspeš­nos­ti, prá­ve nao­pak, spá­ja sa s neu­ro­tic­kým stra­chom z vlast­ných chýb, nespo­koj­nos­ťou s vlast­ným výko­nom, pohŕ­da­ním sebou samým a hor­kos­ťou - nech sa už sna­ží byť per­fek­ci­o­nis­ta v akej­koľ­vek oblas­ti svoj­ho živo­ta per­fekt­ný - či už je to prá­ca, zdra­vie, vzťa­hy. Ak vám je blíz­ka psy­cho­a­na­ly­tic­ká teó­ria, tak vás pote­ším, pre­to­že Bonelli v kni­he pre­pá­ja per­fek­ci­o­ni­zmus s kla­sic­ký­mi psy­cho­a­na­ly­tic­ký­mi poj­ma­mi – odpor, vytesne­nie (ale aj spo­mí­na­ný neu­ro­tic­ký strach) a na kon­krét­nych prí­kla­doch uka­zu­je, ako to u ľudí fun­gu­je. Dopĺňa to kla­sic­kou teó­ri­ou psy­cho­a­na­ly­ti­kov a nový­mi psy­cho­lo­gic­ký­mi výsku­ma­mi. Síce to znie na prvé poču­tie „veľ­mi odbor­ne“, nestra­tí sa v tom ani laik.

Všetci per­fek­ci­o­nis­ti nosia mas­ky – lebo chcú byť doko­na­lí. Ich strach, hor­kosť a oba­vy im nedo­vo­lia mas­ku zlo­žiť – omyl­nosť nie je povo­le­ná. Je to veľ­mi nere­ál­ny pohľad na seba aj na svet. Avšak, ak by per­fek­ci­o­nis­ti pri­pus­ti­li omyl­nosť a zre­ál­ni­li pohľad na seba (aj svet), zis­ti­li by, že doko­na­losť nie je povin­nosť a nič sa nesta­ne, keď ju nedo­si­ahnu. Dôležité je pove­dať si: „Nemusím!“ Presne o toto sa Bonelli sna­ží u svo­jich paci­en­tov. Pretože „pri­ja­tie svo­jich sla­bín je vstu­pen­kou ku šťas­tiu“.

Záverečné zhr­nu­tie:

„Robíte veci per­fekt­ne...“ No kto z nás by nechcel zažiť takú pochva­lu?  Poviem vám, po pre­čí­ta­ní tej­to kni­hy už po tom nezatúži asi nikto.

Táto kni­ha je uni­kát. Prečo? Lebo per­fek­ci­o­nis­ti nevi­dia si iba ťaž­ko priznajú pro­blém a ak si ho priznajú, len ťaž­ko sa vyberú až za psy­chi­atrom. Bonellimu sa však poda­ri­lo zoz­bie­rať 77 prí­be­hov per­fek­ci­o­nis­tic­kých paci­en­tov a násled­ne ich ana­ly­zo­vať. Príbehy sú občas humor­né, občas mra­zi­vé – no  majú spo­loč­nú jed­nu vec = per­fek­ci­o­ni­zmus.

Jediné, čo by som kni­he vytkla je to, že sa zasek­la niekde med­zi odbor­nou psy­cho­lo­gic­kou lite­rat­úrou a popu­lár­no psy­cho­lo­gic­kou lite­rat­úrou. Preto odbor­ní­kom môžu občas prísť úda­je veľ­mi zjed­no­du­še­né a lai­kom zase občas veľ­mi odbor­né.

Kniha sa dá kúpiť vo vyda­va­teľstve Omega.