Rozhovor s Janou Kvantikovou

Hodnocení článku

(zatím nehod­no­ce­no)

Loading...

 Jak se Vám spo­lu­pra­co­va­lo s Jiřím Chlumským? Už jste se někdy pra­cov­ně potka­li?

S pánom reži­sé­rom sme sa dote­raz nepo­zna­li, bola to naša prvá spo­lu­prá­ca, ale ja dúfam, že nie posled­ná. Vždy mal všet­ko pri­pra­ve­né a vedel pres­ne, čo od nás chce. Pracovalo sa teda vcel­ku rých­lo. A nuda na pla­ci tiež nebo­la. On iba tak váž­ne pôso­bí. Musím ale spo­me­n­úť svoj prvý dojem. Bolo to na cas­tingu v agen­t­úre a podob­ný pocit som mala potom aj na číta­cej skúš­ke. Nemôžem pove­dať, že by som sa ho vyslo­ve­ne bála, ale jeho váž­nosť vzbud­zo­va­la rešpekt. Tí, ktorí ho poznajú, vedia, že si aj rád zavtip­ku­je a že s her­ca­mi má dob­ré vzťa­hy, ale ja som ho vte­dy ešte nepo­zna­la. Celkovo moje prvé chví­le v tom­to pro­jek­te boli také roz­pa­či­té. Ak sa nerá­tajú det­skí her­ci (kto­rých som na číta­cej ani kos­tý­mo­vej skúš­ke vlast­ne nestret­la), bola som tam pred­sa len najmlad­šia. A Slovenka. Bála som sa či ma teda med­zi seba bud­úci kole­go­via prí­jmu. A našťas­tie pri­ja­li. Pracovalo sa s nimi všet­ký­mi per­fetkne, viac­krát sme sa stret­li potom aj v súkro­mí. Som nao­zaj rada, že som mala mož­nosť ich na tom­to pro­jek­te spo­znať.

Jaká je Vaše oblí­be­ná rodin­ná kome­die?

Popravde rodin­né komé­die nie sú žáner, kto­rý by som sle­do­va­la. Osobne mám rad­šej ang­lic­ké, írske ale­bo sever­ské fil­my, kto­ré sú väč­ši­nou iné­ho žán­ru. Keď ale komé­dia, rada si pozri­em hoci­akú fran­c­úz­sku, tie sú dob­ré všet­ky. Medzi moje obľ­úbe­né kome­di­ál­ne fil­my ale jed­no­značne patria Divoké his­tor­ky, Big Lebowski, Grandhotel Budapešť ale­bo nie­čo z diel­ne Woodyho Allena, ale s mie­rou. Ale aby som nekriv­di­la tým čes­kým, musím uznať, že majú čosi do seba! Či už to sú Knoflíkáři, Babí léto ale­bo nie­čo novšie ako Teorie Tygra a mno­hé ďal­šie. My Slováci sa ešte v tej­to oblas­ti máme čo učiť.

Jak vypa­dá Vaše ide­ál­ní dovo­le­ná? Jezdíte na vodu, na kole nebo radě­ji k moři?
Moja ide­ál­na dovo­len­ka by urči­te nevy­ze­ra­la ako v tom­to fil­me. Vodu veľ­mi rada nemám, lebo nevi­em dob­re plá­vať, čiže ani dovo­len­ka pri mori nie je veľ­mi pre mňa. A bicykel pou­ží­vam len ako doprav­ný pro­s­tie­dok. Mojou ide­ál­nou dovo­len­kou by asi bolo spo­zná­va­nie nových miest, rada sa túlam. Čo sa ces­to­va­nia týka, mám čo doháňať, ale v mojej hla­ve exis­tu­je aký­si „wish list” poskla­da­ný z dovo­le­niek mojich zná­mich. Tam patrí naprí­klad Škótsko, Dánsko ale­bo Francúzsko. V posled­nej dob­re som ale pre­padla špor­to­vé­mu leze­niu. Toto leto som jeden týž­deň strá­vi­la v Švajčiarsku a samozrej­me sme nevy­ne­cha­li Alpy. Keď mi jed­né­ho dňa chlap­ci pre­zra­di­li, že zaj­t­ra sko­ro ráno vyrá­ža­me a celý deň strá­vi­me zave­se­ní kde­si v ska­le, naj­prv som im neve­ri­la. Myslela som si, že iba žar­tu­jú a pôjde­me nie­kam na majú skal­ku na pár hodín, ako som bola dote­raz zvyk­nu­tá. Potom som ale zis­ti­la, že to nebol žart. Asi po dvoch hodi­nách leze­nia a neja­ký­mi desi­a­ti­mi pred sebou som si bola istá, že to nedám. Nešlo mi to, bála som sa, popla­ka­la som si a aj som si dob­re pona­dá­va­la. Nejako som to potom pre­hrýz­la a večer sme sa vyškri­a­ba­li hore. Za ten výhľad, vte­dy už pri zápa­de sln­ka, to roz­hod­ne stá­lo.