Brené Brown - Dary nedokonalosti (100%)

Ruku hore ten, kto je doko­na­lý! Pravdepodobne by sa na túto výzvu neprihlá­sil nikto. Niektorí ľudia „musia byť doko­na­lí“ iba občas, niek­torí sú vyslo­ve­ne per­fek­ci­o­nis­ti a „musia byť doko­na­lí“ non­stop. Patrila som k tej dru­hej sku­pi­ne.

Prezradím vám TAJOMSTVO: Nie, nemu­sí­me byť doko­na­lí! To isté si mys­lí aj Brené Brown, autor­ka kni­hy Dary nedo­ko­na­los­ti.

Prečo? Dôvodov je via­ce­ro:

• Nikto nie je doko­na­lý – pozná­te nie­ko­ho doko­na­lé­ho? Ja nie. Každý z nás má svo­je trá­pe­nia, či už vidi­teľ­né ale­bo skry­té. A doko­na­losť je iba mas­ka, ktorú si dáva­me.
• Dokonalosť je ilúzia – doko­na­losť je ako hviezda na oblo­he – hoci ju vidí­me niekde v dia­ľ­ke, ces­ta za ňou je neko­neč­ná a nikdy ju nebu­de­me mať v ruke.
• Dokonalosť je záro­veň pas­ca – ľudia sa domnie­vajú, že nedo­ko­na­losť je pas­ca, z kto­rej sa vyslo­bo­dia keď schudnú/priberú, nájdu si život­né­ho part­ne­ra, nau­čia sa cud­zí jazyk... A potom budú konečne doko­na­lí! Nie, nebudú. To doko­na­losť je pas­ca – drží člo­ve­ka vo väze­ní (nie som dosť dob­rý.., čo si o mne dru­hí mys­lia? atď.). Človek sa za ňou z celých síl neu­stá­le naťa­hu­je a nevi­dí nič iné. A ani po ničom inom net­úži.
• Dokonalosť nie je pre nás, my sme tu pre doko­na­losť - doko­na­losť je zlý pán. Ak je člo­vek per­fek­ci­o­nis­ta, je na seba zby­točne tvr­dý a pri­náša to iba pro­blémy – ten­to pozna­tok popi­su­je vo svo­jej kni­he nie­len Brené Brown, ale cel­kom pek­ne aj psy­chi­a­ter Raphael M. Bonelli (o jeho kni­he sa dočí­ta­te v tej­to recen­zií).

Sú len dve mož­nos­ti boja s doko­na­los­ťou:

• Budete veriť, že váš „keď-svet“ nie je neko­neč­ný a raz sa nao­zaj dopra­cu­je­te k vyt­úže­nej doko­na­los­ti ale­bo
• akcep­tu­je­te, že ste nedo­ko­na­lý a nau­čí­te sa s tým žiť.

Kto však má odva­hu priznať si, že nemu­sí byť doko­na­lý? Ten, čo si uve­do­mí, že nechce byť doko­na­lí pre seba, ale pre dru­hých - aby sme sa im páči­li a aby nás mali radi. Priznať si svo­je nedo­ko­na­los­ti zna­me­ná, že člo­vek zlo­ží mas­ku a čelí jed­né­mu boles­ti­vé­mu poci­tu – hanbe. Uzná tak, že nie­čo nevie, nie­čo nedo­ká­že, nie­čo nedo­si­a­hol, nie­čo zmeš­kal, nie­čo poka­zil ale člo­vek sa han­bí, aj keď je v nie­čom omno­ho lep­ší ako ostat­ní. Čo ak nás dru­hí ľudia potom, keď to zis­tia, nebudú mať radi?

Hanba je iba prezle­če­ný strach a zmiz­ne, až keď sa o nej roz­prá­va. Na to, aby člo­vek roz­prá­val o svo­jej hanbe potre­bu­je odva­hu. Vtedy je auten­tic­ký a sa stá­va zra­ni­teľ­ným. Brené Brown v kni­he uka­zu­je svo­ju zra­ni­teľ­nosť v kaž­dej kapi­to­le, keď popi­su­je svo­je život­né prí­be­hy. A vie­te čo? Zistila, že zra­ni­teľ­nosť nie je nič zlé, prá­ve nao­pak – je to zna­kom odva­hy, súci­tu a spo­je­nia s dru­hý­mi ľuď­mi. A ľudia ju majú radi aj keď nie je vždy per­fekt­ná a na svo­jom blo­gu má „zlú fot­ku“ (na prekva­pe­nie všet­kých per­fek­ci­o­nis­tov). Pretože „len vte­dy, keď sme dosta­točne odváž­ni, aby sme preskúmali tem­no­tu, obja­ví­me neko­neč­nú silu nášho svet­la.“

Záverečné zhr­nu­tie:

Recenziu zakon­čím prí­be­hom zo svoj­ho živo­ta. Rozprávala som sa o mojich nedo­ko­na­los­ti­ach s jed­nou spo­luži­ač­kou v ško­le – vte­dy ma trá­pi­lo, že nevi­em oblie­kať papló­ny a ešte, že mi nejde jeden pred­met v ško­le (dob­re, aby som bola úprim­ná – pri­am som sa topi­la na tom pred­me­te). Verila som, že ak zvlád­nem tie­to dve veci, budem  už konečne doko­na­lá. A čo mi na to pove­da­la spo­luži­ač­ka? „Ak nevieš iba toto, tak si nao­zaj šťast­ný člo­vek.“ Hoci mi to naj­skôr nedo­šlo, až neskôr som si uve­do­mi­la, že má prav­du. Občas sa ľudia v živo­te zame­rajú na nespráv­ne (v mojom prí­pa­de aj banál­ne) veci a trá­pia sa zby­točne.  Áno, som nedo­ko­na­lá, ale šťast­ná. A po pre­čí­ta­ní kni­hy viem, že je to tak­to v pori­a­d­ku. Všetci sme spo­lu na jed­nej „lodi nedo­ko­na­los­ti“. Na „lodi doko­na­los­ti“ nie je nikto a pre­to by nám tam moh­lo byť smut­no.

---