Jonas Jonasson – Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol

Hodnocení článku

(zatím nehod­no­ce­no)

Loading...

Jonas Jonasson bol pomer­ne málo zná­my švéd­sky autor, pres­lá­vil sa prá­ve vďaka tej­to kni­he. Jonasson je čas­to pri­rov­ná­va­ný svo­jim štý­lom písa­nia k čes­kej legen­de lite­rat­ú­ry – Jaroslavovi Haškovi a jeho dob­ré­mu voja­ko­vi Švejkovi. Keďže som die­la oboch auto­rov pre­čí­ta­la, môžem skon­šta­to­vať, že istá podob­nosť tu je – hlav­ne v dyna­mi­ke, akým nám je podá­va­ný prí­beh. Podobnosť je tak­tiež vidi­teľ­ná aj pri hlav­ných posta­vách – ako Hašek, tak aj Jonasson sa s nami zahrá­vajú a vytvá­rajú hrdi­nov, u kto­rých je kreh­ká hra­ni­ca med­zi geni­a­li­tou a jed­no­du­chos­ťou - v oboch die­lach je viac ako dis­ku­ta­bil­né, ako veľ­mi inte­li­gent­ný je hlav­ný hrdi­na.

 Nemám vo zvy­ku čítať kni­hy, len pre­to, že ich čítajú aj iní a prav­de­po­dob­ne by som ani túto nečí­ta­la... Ale zho­dou náhod som si niekde na inter­ne­te pre­čí­ta­la prvú stra­nu z nej - a povi­em vám - bola to lás­ka na prvý pohľad, chce­la som roz­hod­ne vedieť, ako toto dob­ro­druž­stvo bude pokra­čo­vať.

Hlavný hrdi­na Alan je zau­jí­ma­vá posta­vič­ka. Totiž, Alan Karlsson nie je pro­to­ty­pom hrdi­nu, akým by člo­vek chcel byť – nie je ani pek­ný, ani sval­na­tý, ani sláv­ny, nevlast­ní majet­ky... Dalo by sa pove­dať, že je akým­si moder­ným anti­hr­di­nom – je to postar­ší (sto­roč­ný) pán, kto­rý má záľu­bu v kla­sic­kej švéd­skej lie­ho­vi­ne (ale nepo­hrd­ne ani iný­mi desti­lát­mi) a žije podľa mot­ta „Všetko je tak, ako je, a bude tak, ako bude“.

Alan je opi­so­va­ný čas­to ako šťast­li­vec – že bol v správ­ny čas, na správ­nom mies­te, so správ­ny­mi ľuď­mi, no ja sa domnie­vam, že to nebo­lo iba o šťas­tí. Myslím si, že je to pán veľ­mi inte­li­gent­ný. Nasvedčuje tomu zalo­že­nie fir­my Dynamit Karlsson (zvlá­dol to, už keď mal pät­ná­sť rokov), ces­to­va­nie (a aj doho­vo­re­nie sa) po celom sve­te, teo­re­tic­ky asis­to­val pri zostro­je­ní bom­by... No, vyme­no­vá­va­ním dôka­zov by sa dalo pokra­čo­vať done­ko­neč­na.

Dej sa odo­hrá­va v dvoch časo­vých líni­ách – v minu­los­ti, kde sa dozve­dá­me o dote­raj­šom živo­te Alana a v prí­tom­nos­ti, kde sa dozve­dá­me kam a pre­čo zmi­zol, keď vylie­zol z okna. Obe dejo­vé línie sa preple­tajú, avšak, mne to neprišlo ruši­vé, nakoľ­ko boli obi­d­ve zau­jí­ma­vé. Jediné, čo sa mi na kni­he nepá­či­lo, bolo zopár historicko-politických nará­žok - v poli­ti­ke sa veľ­mi nevy­znám - ale pre nie­ko­ho  môžu byť prí­ťaž­li­vé.

 Samotný dej, ako som už na zači­at­ku spo­mí­na­la, ma zau­jal sku­točne od prvej stra­ny. Chcela som sa dozve­dieť, čo sa sta­ne a ako to vlast­ne celé skon­čí. Pri niek­to­rých kni­hách člo­vek vie pred­po­kla­dať, aký asi bude ich záver. Pri tej­to kni­he by som si to netr­ú­fla. Totiž, pri­bliž­ne v trištvr­ti­ne kni­hy som bola pre­sved­če­ná, že z toh­to pro­blé­mu sa Alan a jeho kama­rá­ti už nevy­vlečú.

Knihu hod­no­tím pozi­tív­ne, dávam jej 93%. Dávno som sa tak dob­re pri číta­ní kníh nepo­ba­vi­la. Navyše, je to jeden z tých kús­kov, ku kto­ré­mu sa urči­te rada vrá­tim.